„Lukáš, Ty si nechodieval do kostola ani keď si bol malý?“
„Nie. Ja som začal veriť sám od seba . Nie z donútenia . Poznaním, čítaním, skúmaním .“
„To je pekné. Ja som sa za tie roky, čo nechodím dopracovala akurát tak k jednému. Že Boh je láska. Žiadne prikázania, zakázania. Len čistá láska ku všetkým a ak by sa každý riadil len láskou, tak cirkev by nemala na čom budovať. Ani pápež nedodržiava prikázania .Žije v maximálnom prepychu.“
„Odkiaľ vieš? Bola si aj uňho?“ –zasmial sa.
„Čítala som o tom. Videl si film- František Assiský? Pán Benedikt sa má za čo hanbiť. Sedí si na zlatom tróne so zlatým prsteňom a ľudia mu majú bozkať ruku.. Prečo??. A tento to aj vyžaduje.“
„Nerúhaj sa dieťa“ –dvihol obočie a prinútil ma, aby som roztiahla pery do širokého úsmevu.
„Nerúham sa!“ -srdce mi začalo splašene biť. Ako divé . Možno to spôsobila rýchla dávka kofeínu, ktorú som do seba dostala, ale väčšia pravdepodobnosť bola tá, že ma to rozhádzalo vnútorne „Pozri si oči tohto pápeža. Nie sú čisté, jasné a úprimné. Keď som ho uvidela prvýkrát, ja som z neho mala veľmi zlý pocit, veľmi.“
„Ty si riadne číslo. Hrozné! Ma desíš.“ –zasmial sa „ale súhlasím s tým, že Boh je láska. Žabky chodia do kostola?“
„Nechodia. Vážne Ťa desím?- neblázni“ –
Skvelé, napadlo ma vtedy. Mala som pocit, že moje myšlienky prestával zvládať aj on.
“Však ešte som Ti nezačala opisovať, ako by som si pod tento stôl kľakla, rozopla Ti nohavice a vsunula si tvojho vtáka celého do pusy, až do hrdla. A ty by si sa musel tváriť, že piješ kávu.“
Oči sa mu zastreli a ja som sa naňho Ďalej bez akéhokoľvek iného výrazu tváre usmievala širokým úsmevom a ak by nás niekto sledoval, tak by si pokojne mohol myslieť, že mu opisujem scénu z rozprávky o Snehulienke, keď ju nájde princ a oči má zastreté preto, že o Snehulienke počuje prvýkrát.
„Si predstav Lukáško. Zošmyknem sa pod stôl“- aj by to šlo, napadlo ma. Obrusy na ňom boli až po dlážku. „Šikovne Ti rozopnem opasok, gombík. Zadok si posunieš viac na kraj stoličky a oprieš sa o ňu, aby som mala lepší prístup. Stiahnem Ti zips na rifliach, ktorý už ide ťažko, pretože si na prasknutie, ale podarí sa mi to. Vezmem si Ťa do ruky, pevne a perami sa prisajem na žaluď. Jazykom rýchlo kmitám a nájdem dierku v strede. Obkrúžim ju špičkou, prisajem sa viac a chytro si Ťa vsúvam do pusy.“
„Laura prestaň“ -ale oči sa mu leskli a ja som vedela, že chcel, aby som pokračovala. Bavilo ma to.
„Tak hlboko, ako sa len dá. Cítiš na ňom, skoro na celej jeho dĺžke aký mám drsný jazyk, akú mám horúcu pusu. Vďaka mojim horúcim slinám sa krásne šmýkaš presne tam, kde Ťa chcem mať. Do môjho hrdla. Mám Ťa celého v dlani. Pomáham si šikovnými a rýchlymi pohybmi. Sajem Ťa.“
„Ježiši, prestaň. Som tak tvrdý, že nebudem môcť odtiaľto odísť.“
„Ale to je Tvoj problém, drahý“ bavilo ma provokovať ho do samej krajnosti.. Dívala som sa mu do očí a priamo pokračovala vo svojom monológu. Pomaly a zreteľne, aby mu neuniklo ani slovko.
„Celý sa mi vzpínaš v puse. Pridám. Si tak tvrdý, že ak by si chcel, tak mi ním hrdlo prerazíš. Nevydržíš dlhšie. Na chvíľu si vsunieš pravú ruku pod stôl, chytíš ma za vlasy a na jazyku ucítim známu chuť. Tvoje horúce semeno. Je to riadna dávka a ja rýchlo hltám, aby mi na perách neostalo nič.“ Pozerá sa na mňa a mám mokré nohavičky aj ja.
„Páčilo by sa Ti to?“ –jeho nepríčetný pohľad spôsobil, že som sa prestala usmievať a začala chvieť.
„ Prestaň, lebo Ťa schmatnem za tie Tvoje vlasy a skončíš pod stolom“ –držal ma za zápästie pravej ruky tak silno, až mi začala tŕpnuť celá ruka.
„Ok, odchádzam.“ –premohla som sa, postavíla sa od stola, vzala si kabelku a pomaly kráčala preč.
Nechala som ho tam, nech dopije svoju kávu a upokojí sa.
Keď som si sadla do auta, na chvíľu som musela zakloniť hlavu a upokojiť sa aj ja.
Keď mi pípol mobil, vedela som od koho som dostala správu:
-Za toto, čo si teraz urobila si Ťa podám tak, že zabudneš aj na to, ako sa voláš.